No...tak by sme mali 1. apríl a čo z toho vyplýva? V praxi absolutne nič. Akurát to, že som so všetkou slávou a pompou založila tému Apríl 2007. Hned po téme Január 2007. Jj, ja viem, niekde mi zmizli také dva mesiace a niežeby nebolo o čom písať. Možno aj čas by sa našiel, no skrátka som to nespravila.
V každom prípade ma prekapili pribúdajúce návštevy na blogu. Ľudia, čo tu robíte ked nič nové nepíšem? :)) By ma zaujímalo ako sa sem v takom prípade vlastne dostanete, ale možno ide len o nešťastnú náhodu.
A píšem jak mongol, ja viem, no momentálne naozaj nie som v nálade na to, aby som sa zaoberala vážnosťou alebo charakterom svojho písomného prejavu.
Taký sumár za tie dva mesiace. Február bol relatívne pokojný a v marci sa udialo toľko vecí, že by to bolo dostatok tém na mesiace štyri a nie na jeden. A aj roboty bolo zhruba toľko. Tajne dúfam, že situácia by sa mohla trošičku upokojiť v nadchádzajúcich mesiacoch, no predpokladám, že to zostane len pri tom dúfaní a ja znova budem ako tá žaba v tom vtipe, ktorá sa chcela rozthnúť. (poznáte ten vtip? lebo ak áno, tak s touto témou nemá naozaj nič spoločné :))
Z takých naozaj významných vecí: no spojazdnili sme divadlo. Aspoň na teké maličké predstavenie, no už to je obrovský pokrok. Niekto by mi však mal nabudúce pripomenúť, že do žiadneho ďalšieho projektu sa nemám sama iniciatívne hrnúť a tobôž nie byť jeho organizátorom. Naozaj som si až do 29. marca myslela, že skončím bud na internom s infarktom, alebo na psychiatrii. Ťažko povedať kde skôr. Nech si to tí doktori už nejako podelia, ja sa brániť nebudem. A okrem zopár dalších pracovných zmätkov a chaotických situácii som sa pokúšala dať dokopy svoj osobný život, čo tu však veľmi rozoberať asi nechcem. Nejako som neuspela a mám pocit, že som opäť tam kde som bola pred dvoma mesiacmi. Teda, nie je to len pocit. Ja som presne tam kde pred dvoma mesiacmi. Myslela som, že som sa otočila a vykročila, no v praxi som sa nepohla ani len o milimeter. Aj ked....otočila som sa. To je pravda. Za posledné dva-tri týždne som sa konečne zastavila a pozrela na seba zhora. Neviem či viete čo myslím. V podstate je to situácia ked na seba pozriete z pohľadu dalšej osoby a sledujete svoje vlastne činy ako na filmovom plátne. Robia to aj ostatní ľudia alebo som iba ja taký cvok, že samu seba vidím ako vo filme? V každom prípade som prišla na to, že niekde sa strácam a niekde robím chybu. Stratia som sa. A toto sa mi priznávalo veľmi ťažko, lebo som nevedela, že k tomu niekedy dôjde. No vo chvíli ked som sa strácala možno najviac na mňa BOH nezabudol a zoslal mi pomocnú ruku v podobe istého človeka. A ja trubka som tú pomoc chcela odmietnuť. Bez toho, aby som si čo i len uvedomovala ako veľmi ju potrebujem. Pevne dúfam, že sa vraciam späť. Viem, že som na správnej ceste, no cesta kde som bola predtým je stále daleko. Odbočila som priveľmi a návraty sú vždy ťažké. Lebo každá odbočka vás poznačí. No naučilo ma to niečo o sebe, niečo o ľudoch a niečo o BOHU. A niečo o láske. Možno neviem ako ma vyzerať láska, no myslím, že viem ako vyzerať nemá. A to je niečo čo by sa nemalo zamienať.
Naozaj neviem či niekto porozumel tomu čo som sa tu snažila napísať. No pre mňa to má viac-menej katarzný účinok a myslím, že som to potrebovala. Niekedy nie je potrebné chápať, stačí počúvať. V tomto prípade čítať (ak ste vôbec došli po koniec) a podľa možnosti sa nezamýšľať. A ked sa už zamýšľate tak poriadne hlboko, nech to zamyslenie stojí za to a prinesie nejaký úžitok.
S láskou Krtek
Komentáre