Krtek´s blog

Úvaha

 Téma: „Sú víťazstvá, ktoré sú hanbou.“

 Názov: Duše neporazených

 Ako chutí víťazstvo? Víťazstvo chutí ako jahody vo víne, chutí ako brazílske kakao, chutí ako smotana a chutí ako tŕne ruží, ktoré vám rozdriapu jazyk. Žiadne víťazstvo nechutí rovnako. Je ako víno, do ktorého sa primiešavajú slzy šťastia, kvapky potu i kvapky krvi.

Sú ľudia, ktorí nikdy nepocítili horkosladkú chuť víťazstva a sú ľudia, ktorí nepoznajú trpkú chuť prehry. Duše oboch sú v kŕči aj keď každý na svojom póle, lebo prehrávať ani vyhrávať sa nedá donekonečna.

Nie, tento text nie je o tých čo prehrávajú, o tých sa postará Boh. O neporazených. To sú tí, o ktorých píšem. O dušiach neporazených.

Neporazený je zvláštne slovíčko, skrývajúce v sebe moc faktu, že nikoho víťazstvá nepredčili tie jeho. Dokáže byť vlastne niekto neporazený? Ťažko. V prírode je rovnováha a tá to nedovolí. No človek ako samozvaná koruna tvorstva naklonil už primnoho rovnováh, táto teda nemá dôvod byť iná.

Neporazený, aká lákavá predstava. Vrátim sa však k nakláňaniu rovnováh. Žiadna z nich sa nedá nakloniť bez porušenia druhej. Obyčajný zákon fyziky.

Príbeh bude o mužovi. Jednom z „neporazených“. Víťazstvo mu chutilo ako maslo, ľahučko sa topiace, horúce a tekuté stekajúce po duši. Nič nevonia krajšie ako prepražené maslo. Má len jedinú chybu. Každé maslo začína po čase smrdieť. Rovnako ako jeho víťazstvá. Smrad sa šíri a všetci sa pýtajú odkiaľ ide. Z peňazí, z podvodov, z bezvládnych tiel...nie je to vlastne jedno? Podstatné je, že navonok tak sladká jahoda víťazstva zahníva zvnútra. A to je duša neporazeného. Navonok krásna, vo vnútri plná hniloby z hanby.

Sú chvíle, keď nečestné víťazstvo chutí trpkejšie ako čestná prehra. Pre človeka so svedomím znamená možno väčšiu škodu na duši ako tisíc prehier.

Myslím si všetko čo som až dosiaľ napísala. Myslím si, že poznám chuť víťazstva ako i chuť prehry. Myslím si však aj to, že ľudia, ktorí vyhrávajú nečestne sa za svoje víťazstvá nehanbia a hanbia sa za nich iní. A dnešný svet je na ceste za víťazstvom schopný i ochotný ospravedlniť prostriedky, ktorými bol dosiahnutý. Nezáleží teda na tom či jahoda víťazstva, ktorú vidíte má zdravé jadro. Nikto sa neobzrie. Cíti ju len ten komu priamo zhorkne v ústach a i on túto horkú chuť zamaskuje dlho nacvičovaným úsmevom.

Myslím si...mohla by som vlastne napísať ešte stokrát čo si myslím o nečestných víťazstvách i o ľuďoch, ktorí by sa mali hanbiť a nerobia to. No aký to má zmysel?

Dala by sa napísať ďalšia, oveľa obsiahlejšia úvaha o cti, ktorá s týmto priamo súvisí, a ktorá by už dnes bola dávno mŕtva, keby sa ju pár bláznov nesnažilo vytiahnuť z popola. No víťazstvo žije aj bez cti. Samo seba pozdvihlo nad ňu a plne sa osamostatnilo. A nie je nikto kto by mu pristrihol krídla.

Krtek